SVETLO Z HLBÍN JÁCHYMOVSKÝCH LÁGROV

            „Zdravím vás. Už som vás videl v tábore,“ prihovoril sa mi jeden muž. Nevedel som, že je to kňaz.
            Porozvešali sme po stenách kahany, na schodík položili utierku. On vytiahol malú Bibliu, kúsok chleba a víno vo fľaštičke od liekov. Postavili sme sa do polkruhu a on začal: „In nomine Patris...“ Vtedy sa slúžili omše ešte v latinčine. Spomenul som si na Abraháma i na Mojžišovu skalu, z ktorej vytryskol prameň pitnej vody. Na chudobnú betlehemskú jaskyňu i na skalu Golgoty, kde bol obetovaný Baránok.
            Jeho tichý hlas, pokojný výraz tváre, väzenská uniforma, živá viera, vrúcnosť, s akou vyslovoval každé slovo svätej omše, ktorú poznal naspamäť, pôsobili presvedčivo a dojímavo. Prijal som sväté prijímanie po toľkých mesiacoch... Cítil som jednotu s veriacimi na celom svete. Iste sa za nás modlia. V Kristovi sme všetci zjednotení. Ide to a je to možné aj bez barokových anjelov, sôch, oblekov, organu a bez parády. Číra podstata. Zápas o premenu chleba a vína. V pokore sa mení i človek vo väzenskej uniforme a hlboko pod zemou, ďaleko od ľudí na novú kvalitu človeka podobného Kristovi.
            Zazneli posledné slová svätej omše: „Choďte v pokoji! Odneste pokoj a požehnanie svojím priateľom a robte to ako On. V tomto pekle studených skál, hučiacich strojov a šialencov vydávajte Kristovo svedectvo pravdy, trpezlivosti a dobroty.“

                                                             (Anton Srholec: Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov)